V poslednom čase ma na sociálnych sieťach obklopujú články o ženách na materskej, možno preto, že ňou sama som a možno preto, že článkov tohto typu je teraz na trhu pomerne dosť. Vo väčšine z nich sa dočítate, aké náročné to na materskej je, čo všetko taká matka stíha a čo všetko nie. Autori končia konštatovaním, že byť matkou je nedocenené povolanie a v spoločnosti by sa mu malo dostať uznania. So všetkým súhlasím. Pýtam sa však: Kto docení našich mužov? Myslím, že v našich rodinách máme nielen nedocenené matky, ale aj nedocenených mužov.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké by to bolo byť vaším mužom? Vstávate do práce za akéhokoľvek počasia, každý deň, zas a znova, aj keď sa vám tam veľmi nechce. V rannej zápche sa snažíte udržať si chladnú hlavu a keď konečne dorazíte do práce, vytočí vás mrzutý šéf, naštvaný kolega alebo arogantný zákazník. V dusnej atmosfére strávite v najlepšom prípade 8 hodín, ktoré zďaleka nie sú tak zaplatené, ako by mali byť. Nasleduje cesta z práce, podobná tej rannej. Doma vás čaká vystresovaná manželka, uplakané deti, rozhádzaný byt. V tom sa na vás zosype dlhý zoznam úloh, ktoré ešte máte do večera stihnúť a keď sa to nepodarí padne na vás spŕška výčitiek. Keď deti po hodinovom ukladaní do postele konečne zaspia, netúžite po ničom inom ako si sadnúť pred telku a zjesť nejakú tú večeru...
Popravde, neviem, či by som svoj život na materskej vymenila za ten jeho. Niekedy od svojho muža čakám nemožné, niekedy si zase nevšímam, čo všetko robí. Niekedy myslím len na seba a jeho starosti mi unikajú. Niekedy by som mohla doceniť najprv svojho muža, až potom sa dožadovať, aby som bola docenená ja.
Neviem, aké to je byť manželom, otcom. Ani to nikdy nebudem vedieť. Chcem však poďakovať svojmu mužovi za to, ako to všetko zvláda. Poďakovať mu za to, že je stále sám sebou a že sa o nás stará. A ak máte doma aj vy jedného podobného, skúste mu za všetko povedať jedno ďakujem.